Pavol Gašparovič Hlbina

PUSTOVNÍCI

Na dlani nebies zrnká poézie mädlí

júlová noc, čo kúpava sa pri Váhu,

modlitieb kvety dávno na Zobore zvädli,

ale ja slávu svätcov sniť mám odvahu.

Drevené staré pluhy ešte od Adama

nedali chleba pre plač hladnej drobote,

v chlebe len sneť a kúkoľ,

samá pleva, slama

po ťažkej, zlej a krvopotnej robote.

Pohlo sa súcitom a milosrdnou nehou

aj tvrdé srdce hôr a nebotyčných skál,

keď Váh sa vylial poľom

z rozbesnených brehov

a Svorad brata Benedikta pobozkal.

Môžu nám pustovníci ešte dnes byť vzorom?

Prečo ich básnik spomína a velebí?

   Pretože svietia ako hviezdy nad obzorom, dve naše hviezdy

navždy jasné na nebi...